Apačov už nestretávam

Autor: Ľudmila Šandalová | 18.11.2015 o 13:44 | Karma článku: 4,35 | Prečítané:  1095x

V ruke jedného samopal, v ruke druhého pištoľ, zlomok sekundy, kým mozog vyhodnotil situáciu a spracoval. Blesk hrôzy vystriedalo nové myslenie. Vydýchla som si. Veď sú to len malí chlapci, samopal vyzerá plastovo. Koľko môžu mať?

Kráčala som pomalým unaveným krokom z práce. V obidvoch rukách tašky, práve som doplnila zásoby. Zajtra je predsa voľný deň, 17. november. Koľko rokov už ubehlo vlastne odvtedy, čo štrngali kľúče na námestiach? Áno, ešte si spomínam, v ten deň sme tapetovali kuchyňu a hltavo sledovali správy z rádií a televízie. Medzitým ako sme nanášali lepidlo na steny, sme s manželom a malým uzlíčkom v mojom lone, čo sa zanedlho vypýtal na svet, so zatajeným dychom nasávali atmosféru niečoho nového, nádejného, oslobodzujúceho, niečoho čo prinesie nám i našim deťom toľko možností na lepší život! Tešili sme sa, vzrušene sme diskutovali, že obete (malé, veľké?, kto to vtedy mohol odhadnúť?), ktoré s tým prídu, budú kompenzované slobodou, vnútornou aj vonkajšou.

Sloboda a život, plnohodnotný, akceptovaný, sú atribúty najvyššie. Nespochybniteľné a darované zhora. Nikdy sme nezapochybovali o tom, že tak je to správne, a že tak to má byť. Našli sme svoje uplatnenie  v novom živote, v novom režime, v novej dobe, v novej práci, v novej Európe, v novom štáte. Pracovali sme, vychovávali deti, prispôsobovali sa novým nárokom, potrebám, vzťahom, boli sme konfrontovaní s realitou, hľadali a nachádzali sme cestu, riešenia, východiská. Prichádzali rôzne chvíle, krajšie i nepekné, dobré i zlé, smutné i veselé, také, aké prináša život vo svojom kolobehu. Ale vždy nádejné.

Dnes som kráčala z práce s nákupnými taškami. Po moste. Taký škaredý porevolučný most, vedúci z jednej časti mesta na druhú, pontónový, natretý na modro, premostil a spojil ľudí na dvoch brehoch. I to je dobré, aspoň niečo. Príjemný podvečer, už sa zotmelo, ale vzduch bol jesenno-voňavý, bezveterný a na toto ročné obdobie výnimočne teplý. Nevadia mi tašky, ktoré vyťahujú ruky, teším sa, že si vyvetrám hlavu, kým prídem domov. Zabudnem na kopec pracovných povinností, ktoré som dnes riešila a zmením myslenie. Zmeniť myslenie, to je ten pojem, ktorý dnes počuť zo všetkých strán. Treba začať od seba. Všetko je v našich rukách (momentálne u mňa nákupné tašky), len zmeniť myslenie. Fajn. Aj tak doba na nás kladie toho tak veľa, že nestačíme triediť. Ale zmeniť treba.

Prešla som most. Na jeho konci som sa takmer zrazila, Bože, s kým? Dve malé postavy z ľavej strany zabočili na most, oblečené v nejakých maskáčových oblekoch, ale čo bolo desivejšie, bez tvárí. Len oči svietili, nos a ústa, čierne kukly natiahnuté na hlavách zakrývali identitu. V ruke jedného samopal, v ruke druhého pištoľ, zlomok sekundy, kým mozog vyhodnotil situáciu a spracoval. Blesk hrôzy vystriedalo nové myslenie. Vydýchla som si. Veď sú to len malí chlapci, samopal vyzerá plastovo. Koľko môžu mať? Deväť?

„Chlapci, čo to je?!“, jedným dychom som potrebovala hrôzu vydýchnuť a ubezpečiť sa, že všetko je v poriadku. Tón som zvolila mierne karhavý a trochu láskavý. Asi sa jeden z nich zahanbil, dal si dolu masku z tváre a odpovedal mi: „My sa len ideme hrať tu, za most.“ Druhý, ten so samopalom, sa s maskou nijako neunúval, pokračoval ďalej.

„Ale len hrať!“, len čo som to dopovedala, prepadli ma výčitky : „To som už nič lepšie nevedela povedať? Taký nezmysel, akáže je to hra?

„Jasné, jasné ...“, odpovedal ten odmaskovaný.  A to bolo všetko. Každý išiel svojou stranou. Ja so svojimi myšlienkami, ktoré som si chcela utriediť a prísť domov v dobrej, pohodovej popracovnej nálade, som ostala ako holý v tŕní. „Tak, to bol rozhovor. Načo si sa miešala? To by nikto na to nereagoval, len ty stále niečo musíš riešiť!“,  myslela som si. Pre istotu som sa ešte obzrela. Prechádzajúc cez most chlapci stretli ďalších dvoch dospelých. Tí sa im pekne odstúpili a bez slov sa obišli.

„Ach, chlapci,chlapci! Kde sú Vaše mamičky? Vedia o vás? Aj ja mám chlapcov. Troch. Dospelých."

Spomenula som si, že chlapci sa radi hrávajú na bojovníkov, na vojakov, na hrdinov. My, čo žijeme v podduklianskom kraji, vieme o čom hovorím. Sedemdesiat rokov ubehlo od poslednej vojny. Aj po tamtej vojne sa malí chlapci hrávali na vojakov. Osloboditeľov. Ruských. Povedal mi jeden pamätník z dedinky pod Duklou, že ich hra bola skutočne o život. Ponachádzali kade-tade toľko munície a pušiek, že nepotrebovali hračky. Nabili si pušku a išli do poľa. Hodili si kto bude strieľať a kto utekať. A potom ten čo utekal, musel poriadne kľučkovať, aby nedostal od kamaráta ranu. Smrteľnú, samozrejme. Keď mi to dotyčný pán rozprával, až ma zamrazilo. Šťastie, že sa to vtedy neskončilo tragicky. Ale to bol len jeden príbeh.

Dnes sa píšu iné príbehy. Lebo máme nové myslenie. A inšpiráciu z masmédií. Pre deti, bohužiaľ, po dnešnom stretnutí, povedala by som, katastrofickú. Lebo dnes nejde o víťaza, o spravodlivosť. Nejde ani o vojakov. Dnes sa môžu stať malí chlapci hrdinami len tak. Zo zábavy. V maskách predsa na to nikto nepríde, kto je kto.

Prechádzala som okolo nákupného strediska. Z poschodia sa ozývala ľudová muzika a z otvorených okien výkriky chlapcov : „Héja-hop!“ A potom tlieskanie do stehien a dupot tanca.

Aké úľavuprinášajúce! Vďaka, vďaka! Aj títo chlapci sa hrajú. Tancujú, sú veselí a ich mamičky isto vedia, kde sú. Chlapci  zamestnaní povinnosťami, ktoré ich napĺňajú a tešia. Raz pôjdu so svojím súborom vystupovať a ukázať sa niekde do sveta. Do otvoreného sveta. A nebudú musieť mať obavy. Zo žiadnych hrdinov v kuklách. Lebo meníme a zmeníme myslenie. Všetci, čierni aj bieli, smutní aj veselí, sýti aj hladní, takí aj onakí...

Dúfam. A modlím sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?